« Back

Jozef Šoška: O sviatosti kňazstva

O sviatosti kňazstva a apoštolskej postupnosti píše katolícky kňaz Jozef Šoška.

Vo Svätom Písme čítame, že už v Starom Zákone Pán ustanovil na prinášanie obety kňazov, ktorí pochádzali z kmeňa Léviho, z rodu Árona, Mojžišovho brata. Toto židovské kňazstvo sa dedilo z pokolenia na pokolenie, hoci pred prijatím kňazskej služby musel byť kňaz pomazaný svätým olejom.

Jedinou a dokonalou obetou na kríži Pán zavŕšil obety Starého Zákona a priniesol zmierenie človeka s Bohom. On je jediným pravým Veľkňazom a jeho obeta na kríži je jedinou obetou raz navždy (Hebr 7,27). Svätá omša (Eucharistia), ktorú slávime, teda nie je nejakou novou obetou, ale len sprítomnením jednej a tej istej obety Kristovej na Kalvárii.

Preto všetci kresťania sú ako údy Kristovho Tela účastní na jeho Božskej prirodzenosti, ako aj na dôstojnosti Krista - kňaza, proroka a kráľa. Apoštol Peter nazýva kresťanov "vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla." (1 Pt 2,8). Toto voláme všeobecné kňazstvo veriacich, na ktorom má účasť každý kresťan svojím krstom a birmovaním.

No Pán Ježiš ustanovil aj sviatostné (služobné) kňazstvo. Vyvolil si apoštolov ako učiteľov viery, pastierov svojho ľudu, ktorým prikázal hlásať evanjelium, krstiť, a dal im Ducha Svätého, aby mohli na jeho pamiatku sláviť tajomstvo Eucharistie a odpúšťať hriechy. Ustanovenie sviatosti kňazstva sa udialo pri Poslednej večeri, keď Pán premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv a apoštolom prikázal robiť to isté na jeho pamiatku. Po svojom zmŕtvychvstaní prišiel medzi nich, dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu hriechy odpustíte, tomu budú odpustené, komu ich zadržíte, tomu budú ponechané.“ (Jn 20,23).

Apoštoli túto službu, ako to čítame v Novom Zákone (najmä v Skutkoch apoštolov a v listoch apoštola Pavla), vkladaním rúk a modlitbou udeľovali svojim nástupcom. Tak vidíme vo Svätom Písme ako namiesto odpadnutého zradcu Judáša si apoštoli vyvolili Mateja, modlili sa k Duchu Svätému a vložili naňho ruky, a tak ho pripočítali medzi seba (Sk 1, 15-26).

Neskôr čítame, ako apoštoli ustanovili diakonov, aby im pomáhali. Aj ich ustanovili vkladaním rúk a modlitbou (Sk 6,6). Jedným z diakonov bol aj sv. Štefan, prvý mučeník za Krista, ktorého Židia ukameňovali. Iným diakonom bol Filip, ktorý pokrstil etiópskeho veľmoža na jeho ceste z Jeruzalema do Etiópie.

Potom apoštoli ustanovovali kňazov (gr. presbyter, t.j. starší) a biskupov ako svojich nástupcov, ktorí mali spravovať Cirkev (Sk 14,23; Sk 20,27). Tí zas mali apoštolskú službu odovzdávať svojim nástupcom tak, ako ju oni sami prijali od apoštolov – vkladaním rúk a modlitbou (Tit 1,5). A tí po nich zas ďalším a ďalším. Je to ako nepretržitá reťaz vkladania rúk od apoštolov až po dnešných biskupov a kňazov, ako sa naďalej zachováva v katolíckej Cirkvi. Voláme to apoštolská postupnosť. Táto služba bola od čias Pána Ježiša a jeho apoštolov zverovaná vždy iba mužom. Aj apoštol Pavol píše, že má ísť o mužov. Pavol nás z Ducha Svätého tiež učí, že posvätný úrad sa odovzdáva vkladaním rúk a modlitbou. Napr. v Liste Timotejovi píše, aby dar apoštolskej služby, ktorú ako biskup dostal, nezanedbával a aby neuvážene nesvätil za kňazov a biskupov (1 Tim 4,14). V druhom liste mu píše, aby úrad učenia a viery, ktorý prijal, odovzdal ďalším, ktorí budú schopní ho zas odovzdávať ďalej (2 Tim 2).

Next