« Späť

Jozef Šoška: Čo znamená slovo "katolícky"?

Jozef Šoška: Čo znamená slovo

Vrámci cyklu poučení o viere si priblížime slovo "katolícky".

Minule sme si vysvetlili slovo Cirkev (že pochádza z gréckeho slova „kyriake“  (Pánovo), zo slovného spojenia „kyriake ekklesia“ – Pánovo zhromaždenie). Teraz si vysvetlíme slovko „katolícky“. Pochádza z gréckeho slova katholikos, čo značí: po celom, podľa celého, univerzálne, podľa všetkých obcí, t.j. vše-obecne. Používa sa aj na označenie Listov apoštolov Petra, Júdu a Jakuba, totiž ako listov písaných nie pre nejakú lokálnu  cirkev, ale Cirkev v jej celku. Grécke spojenie katholike ekklesia (katolícka Cirkev) je prvý krát písomne doložené už r. 110 v liste sv. biskupa a mučeníka za Krista - Ignácia Antiochijského. Biskup Ignácios, nazývaný aj Teoforos  (nositeľ Boha), sa narodil okolo r. 40 v Sýrii a umrel v Ríme, v koloseu, hodený pred dravú zver r. 117. Za biskupa ho vysvätil sám apoštol Peter v Antiochii. Keď bol zajatý a vedený v okovách do Ríma, napísal sedem listov, ktoré odrážajú vieru prvých kresťanov. Z jeho listov je vidieť, že kresťania prvého a druhého storočia verili to, čo dodnes verí katolícka Cirkev.  Sv. Ignácios píše v liste Smyrňanom: „Buďte všetci zjednotení s biskupom, ako Ježiš s Otcom a ako kňazi  s apoštolmi. Majte v úcte diakonov, ako máte v úcte Boží zákon. Kto patríte k Cirkvi, nečiňte nič bez biskupa. Za pravú eucharistiu je tá, ktorú koná biskup alebo koho on ustanovil. Kde je biskup, tam nech je ľud, ako kde je Kristus, tam je i Katolícka Cirkev (katholike ekklesia). Bez dovolenia biskupa nie je dovolené ani krstiť ani konať agape. Čo on schváli, to je milé Bohu a preto i pevné a isté.“  Vidíme, že v tomto liste používa výraz „Katolícka Cirkev“ ako čosi, čo už je všetkým dobré známe. Veď to píše cirkvi v Smyrne (dnešný turecký Izmir), ktorá bola veľmi vzdialená od jeho Antiochie a píše to r. 110. teda len 10 rokov po smrti apoštola Jána! To značí, že tento termín sa musel rozšíriť už skôr, teda ešte v apoštolskej dobe prvého storočia. Takto sa Kristova Cirkev začala označovať proti rôznym sektám, ktoré začali vznikať a chceli sa nazývať „cirkvou“ alebo „kresťanmi“. Všetci heretici si mysleli, že niečo napravujú, reformujú a vylepšujú, počnúc od gnostikov, cez Ária, Dioskora, valdéncov, Husa, Kalvína, Zwingliho, ... až po Russela (jehovistov) či Smitha (mormónov).  Pán však založil len jednu Cirkev, a to na apoštoloch a ich nástupcoch (biskupoch, kňazoch a diakonoch), nie sektároch a samozvaných reformátoroch. Neskôr, r. 185,  sv. Klement Alexandrijsky, biskup,  píše: „Vravíme, že i v podstate i vo výzore, i v pôvode i v rozvoji, prvotná a katolícka Cirkev je iba jedna, súhlasná v jednote viery.“ To značí, že Katolícka Cirkev nie je zmesou všeliakých konfesií, vyznaní a roztrieštených protestantských komunít, ale jedno spoločenstvo, ktoré má nepretržite jedno apoštolské zriadenie (výzor) a jedno apoštolské učenie (odovzdávané v Cirkvi písomne i ústne (2 Sol 2,15). Z týchto prvých textov sa ukazuje, že termín „katolícka Cirkev“ sa už od konca 1. storočia používal v zmysle jasného pravého učenia oproti heréze a v zmysle jednoty štruktúry (apoštolského následníctva) oproti schizme. Tak sa tento termín stal jednoducho apelatívom, vlastným menom, pravej Cirkvi založenej Kristom. Ako to okolo r. 370 píše sv. biskup Pacian: "Christianus mihi nonem est, catholicus cognomen", („kresťan mi je meno, katolík priezvisko“). Ak teda nejaký kresťan či lokálna komunita začali učiť niečo iné, ako to, čo sa učilo, verilo a zachovávalo po celej Cirkvi (čiže katolícky), Kristova Cirkev, vedená biskupmi, ako nástupcami apoštolov, ich jednoducho vylúčila zo svätého spoločenstva. Osobitne o slove „katolícky“ písal sv. biskup Cyprián (r. 252). Ten používa terminy ako catholica fides (katolícka viera), catholica unitas (katolícka jednota); catholica regula (katolícke pravidlo). U Cypriána, kartáginskeho biskupa, sa tento pojem „katolícky“ zároveň stáva vzájomne zameniteľný za „rímsky“. (natoľko, že pri východnej schizme sa nedalo ani označenie „katolícky“ preniesť na východnú cirkev, a tá sa prezentuje ako „ortodoxná“, pravoslávna. Ďalší z prvokresťanských biskupov, sv. Cyril Jeruzalemsky (r. 347) píše: Keď cestuješ do nejakého mesta, nevypytuj sa jednoducho na Pánov dom, lebo aj sekty bezbožných sa pokúšajú tiež nazývať svoje brlohy Pánovymi domami – nie teda iba kde je cirkev, ale kde je katolicka cirkev.“ A ďalej píše: „Cirkev sa volá katolícka, lebo je po celom svete (kath hole), od jedného konca po druhý.“    Pri zápase s heretikmi donatistami v Afrike, vtedajšími protestantami, sa už jasne ukázal plný zmysel termínu katolícky. Keď donatisti tvrdili, že oni sú pravá a jediná cirkev Kristova, pravoverní kresťania už vedeli, že slovo katolícky (vše-obecný) sa nedal aplikovať na donatistov ako na sektu, ktorá bola ohraničená na jeden kút sveta. Donatisti pritom neučili ináč o Kristovi, ale ich organizácia a spôsoby vyznávania boli odlišné od celej Cirkvi. Sv. Optatus (r. 370) a sv.  biskup Augustín (r. 400) osobitne zdôrazňovali zo Sv. Písma, že ono ukazuje na Cirkev ako na rozšírenú po celej zemi. Sv Augustin sa opieral o konsenzus, súhlasnosť kresťanov v používaní mena „katolícky“: „Či už chcú či nie, heretici musia volať katolícku Cirkev katolíckou. A i keď všetci heretici chcú byť sťa katolícki, ak sa ich kto opýta, kde je katolícke miesto bohoslužby, nikto z nich sa neodváži ukázať na ich vlastné zhromaždenie“.. Najvýznamnejšie definovanie katolicity je ale u sv. Vincenta Lerinskeho (r. 434). Jeho pravidlo katolicity je: "to, čo bolo verené všade,  vždy a všetkými. To je pravé a skutočne katolícke.  A v celej Cirkvi, vo všetkých jej častiach, od počiatky a v každom čase a na každom jej mieste, všetci kresťania verili v to, čo obsahuje apoštolské a nicejské vyznanie viery, v Krista – Boha a Spasiteľa, v učenie apoštolov obsiahnuté v Biblii a v ústnom Podaní zdedenom od apoštolov, v sedem sviatostí (nie vo dve), v pravé Telo a Krv Krista v eucharistii, v apoštolskú postupnosť biskupov a kňazov, v prvenstvo rímskeho biskupa (pápeža), uctievali a o pomoc prosili Pannu Máriu, apoštolov a svätých, a všetko to, čo dodnes verí a učí Katolícka Cirkev (spoločne s pravoslávnou) a čo už viac neveria a nezachovali si protestanti. Veď si stačí porovnať spisy prvých kresťanov, prvých nástupcov apoštolov, ako sv. Ignácia Antiochijského,  sv. Klementa Rímskeho, sv. Polykarpa Smyrnianského, a ďalších, a zbadáme, že naša katolícka viera je vierou apoštolov, vierou ich nástupcov a vierou prvých kresťanov. Množstvo siekt a cirkvičiek, z ktorých každá o sebe tvrdí, že je „biblická“ a že jej zakladateľ či reformátor ako prvý génius kresťanstva konečne pochopil Bibliu, ale pritom každá verí v čosi iné a navzájom si v učeniach odporujú, sú veľmi vzdialené od pôvodnej apoštolskej viery, a to nielen dobou svojho vzniku v nejakom 15. či 16. či 19 a 20. storočí, ale nemajú ani kontinuitu, spojitosť, a to ani v čase ani v učení s pravou Kristovou Cirkvou, ktorá sa už od apoštolských čias volá Katolícka, a ktorá nestojí na učení nejakého človeka, ale na Kristovi a jeho apoštoloch a je podľa prísľubu Pána vedená Duchom Svätým. O apoštolskej postupnosti katolíckych biskupov a kňazov, pravých siedmych sviatostiach a o prvenstve rímskeho biskupa zas nabudúce.

o. Jozef Šoška, brodniansky farár

Článok vyšiel vo farskom časopise Zvesti 3 (december 2015).

Predchádzajúci
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Zatiaľ bez komentára Buďte prvým

TOPlist